Ešte pred rokom si páni z Wall Streetu žili na vysokej nohe v presvedčení, že peniaze sa dajú splodiť z ničoho. Ich vynaliezavosť v konštruovaní stále nových, ničím reálnym nepodložených finančných produktov nepoznala medzí. Dnes žnú, čo zasiali a dostávajú, čo si zaslúžili. Lehman Brothers je mimo hry, Merrill Lynch zlynčovaný, Bear Sterns v stave hibernácie. Mnohé banky padli, lukratívne pracovné posty sa vyparili. Spotrebitelia prestali utrácať a globálne spoločenstvo trpí. Americkí vládni úradníci sa teraz spoločne s predstaviteľmi Wall Streetu snažia zachrániť čo sa ešte dá, hádžuc stovky miliárd dolárov tým istým manažérom, ktorí celý ten chaos spôsobili.
Dalo sa kríze predísť?
Newyorský univerzitný profesor Nouriel Roubini, ktorý sa stal známy ako popredný komentátor vývoja súčasnej finančnej krízy, predpovedal tento vývoj udalostí už pred rokmi. Nikto ho však nepočúval. Roubini sa už na zasadaní Medzinárodného menového fondu v septembri 2006 snažil svojich kolegov ekonómov presvedčiť, že tu existuje hrozba nebývalej krízy, aká sa objaví tak raz za život. Tá že zdevastuje americkú ekonomiku, zastaví spotrebu a uvrhne krajinu do recesie. Ani tam ho nikto nepočúval.
Wall Street ignoroval varovania, že nekvalitné/rizikové hypotekárne úvery naštartujú finančný chaos a hluchý bol voči nim aj minister financií Paulson, keď sa v r. 2007 o situácii na realitnom trhu a v stavebníctve vyjadril, že "dno je už blízko". Dnes míňa miliardy dolárov na riešenie krízy, ktorej sa v prípade ochoty počúvať múdrejších dalo predísť.
Roubini má, prirodzene, aj svojich kritikov, ktorí tvrdia, že mal plné ústa obáv z recesie aj v časoch ekonomického boomu. Odpoveďou na kritiku je (pre skutočných odborníkov logické) vysvetlenie, že krízy nevznikajú len tak z ničoho a nevznikajú náhle, z jedného dňa na druhý. Že ich vznik má svoju genézu, ktorá je sprevádzaná identifikovateľnými signálmi, ktoré vnímavý pozorovateľ dokáže jednoznačne dešifrovať a vyvodiť z nich závery.
Tak či onak, či už s ním niekto súhlasí alebo nie, dnes už Roubiniho nikto neignoruje. Tým skôr, že vo svojich záveroch nie je vôbec osamotený, ale podporovaný názormi takých výnimočných osobností, akými sú napr. švajčiarsky investičný manažér Felix Zulauf či americký odborník na devízové trhy Jack Crooks. Ich vyjadrenia sú síce opatrné, ale väčšinou zhodné. A ich indikátory hovoria, že koniec krízy je v nedohľadne.
O čom zatiaľ nikto nehovorí
Ak si niekto myslí, že finančná kríza, ktorá síce pochádza z Ameriky, ale ktorej vírus sa nezadržateľne šíri takmer celým svetom, je vážna, nech si uvedomí, že to, čoho sme práve svedkami, je len jej prvá fáza. Nech si len počká, až sa začnú v USA prejavovať dôsledky pohyblivej úrokovej miery na poskytnuté úvery.
Dlžníkom s úverovým skóre 620 až 700 boli totiž poskytované úvery typu A, ktoré zahŕňali možnosť splácania len úroku (istina mala byť splatená z výnosov dlžníkových investícií), ďalej možnosť voľby pohyblivej úrokovej miery a možnosť dostať úver bez predkladania obvyklej dokumentácie. Deväťdesiat percent dlžníkov si v r. 2006 zvolilo pohyblivú úrokovú mieru a možnosť nepredkladať obvykle požadované dokumenty. Celých deväťdesiat percent!
Odhaduje sa, že 60 až 80 % dlžníkov s pohyblivou úrokovou mierou platí len minimálne mesačné splátky. Keď niekto platí napr. zo 600-tisícového úveru len minimálne mesačné splátky, dlžná suma sa v priebehu dvoch rokov môže ľahko vyšplhať aj na 750-tisíc dolárov. Dokáže niekto vôbec spočítať, akú ďalšiu krízovú vlnu to môže vyvolať?
Hotovosť je kráľom
Treba si uvedomiť, že do chorobného stavu neupadne celý svet naraz. Ani sa z choroby naraz nezotaví. Trvalo zhruba 6 -- 8 mesiacov, kým sme začali americkú krízu pociťovať v Európe. Až potom sa pridala Čína, kde sa prvý pokles rastu ekonomiky prejavil v období mesiacov apríl -- máj. Trvalo viac než rok, než sa vírus spomalenia rastu prejavil vo zvyšku sveta.
Aj proces zotavenia bude postupný a zdĺhavý. Ak by sme predpokladali, že Amerika je od začiatku rekonvalescencie vzdialená 10 -- 24 mesiacov, my nemôžeme rátať s časom kratším ako 16 -- 30 mesiacov. Cesta to nebude krátka a podnikateľské subjekty budú na prekonanie tohto obdobia potrebovať veľa peňazí. Bude preto viac ako inokedy platiť, že hotovosť je kráľom.
A pokiaľ hovoríme o peniazoch, bude dôležité zvážiť, aké to majú byť peniaze. Ústrednou témou začína byť opäť dolár. Historickým faktom zostáva, že kedykoľvek v minulosti upadli Spojené štáty do recesie, dolár sa oproti ostatným menám posilňoval.
Od júla tohto roku dolár posilňuje oproti všetkým dôležitým menám okrem japonského jenu. Oproti euru odvtedy získal vyše 22 % a v odborných kruhoch čoraz viac silnie názor, že euro vo svojej dnešnej podobe len ťažko prežije dlhšie ako desať rokov. Predpokladá sa, že Taliansko, Grécko a Španielsko nakoniec predsa len opustia spoločnú európsku menu a navzájom si konkurujúce záujmy jej členov zabránia Európskej únii v presadení účinných opatrení na prekonanie dôsledkov krízy.
Radikálna zmena ekonomických podmienok
V dôsledku silnejúcej vlny znárodňovania bankového sektora a pritvrdzovania regulačných opatrení zo strany národných vlád sa začína okolo nás vytvárať celkom odlišný svet, než na aký boli dnes žijúce generácie zvyknuté. Tento trend, odštartovaný Západom, vysiela veľmi nepriaznivé signály najmä štátom východnej a strednej Európy, ktoré sa mu zrejme prispôsobia. Samotné poštátňovanie bánk však predstavuje len momentálnu úľavu, ale pre budúcnosť nerieši vôbec nič, len presúva ťarchu zlého hospodárenia súkromného sektora na plecia štátu, teda daňových poplatníkov.
V štátoch východnej a strednej Európy sa schyľuje k veľmi nebezpečnej situácii, najmä v Maďarsku, Rumunsku a Bulharsku. Tu boli prijaté najväčšie zahraničné úvery, väčšinou vo švajčiarskych frankoch a teraz, keď ich treba splácať, banková likvidita vysychá. Najmä v prípade kolabujúceho forintu je rast zadlženosti mimoriadne nebezpečný. Východná Európa sa tak stáva vysoko rizikovou zónou Európy.
Európske banky v ohrození
Pri posudzovaní situácie treba rovno priznať, že Európska únia je v podstatne horšom stave ako Spojené štáty. A čo je ešte horšie, toto bude prvý vážny test európskeho menového systému od zavedenia eura.
Pri pohľade do zámoria si môžeme len želať, aby sme raz mali aj v Európe takých rozhodných a rýchlo konajúcich centrálnych bankárov. Americká menová základňa v posledných týždňoch doslova explodovala, keď je v nej o 38 % viac peňazí ako v predchádzajúcom roku, čo je najprudšie medziročné zvýšenie od r. 1939. Americké banky už na taktiku Fedu aj patrične reagujú zvyšovaním objemu komerčných a spotrebiteľských úverov. Ten za posledného jeden a pol mesiaca vzrástol v medziročnom porovnaní o 50 %. To je na ekonomiku, ktorá je údajne v recesii, pozoruhodný výsledok.
Znepokojenie však vyvoláva najmä fakt, že americký finančný chaos spustil búrku problémov po celom svete. Katastrofálnu situáciu Islandu pretriasali už azda všetky svetové médiá. Európske banky prídu kvôli Islandu zhruba o 75 mld. dolárov. To nie je práve hodnota vreckového. A pritom ide o populáciu s veľkosťou priemerného mesta. Islandská centrálna banka zvýšila nedávno úrokovú mieru z 12 na 18 %. Inflácia dosiahla 16 % a ešte značne porastie. Danske Bank očakáva, že dosiahne úroveň 75 % predtým, než sa začne situácia stabilizovať.
Nemôžem sa zbaviť pocitu, že Island tu hrá úlohu kanárika v uhoľnej bani. Že je to signál o zamorení celej bane. Maďarsko je v poriadnej kaši. Podobne sú na tom Pakistan, Ukrajina, Bielorusko, Rumunsko, Argentína. Cristina Fernández de Kirchner, prezidentka Argentíny nedávno šokovala svet, keď oznámila znárodnenie súkromných dôchodkových fondov (26 mld. dolárov). Oficiálne zdôvodnenie: Chce uchrániť dôchodkové fondy pred dôsledkami finančnej krízy. Nepripomína vám to niečo? Jednoducho, na zmocnenie sa cudzích peňazí je dobrý každý dôvod.
Americká centrálna banka nedávno rozhodla o poskytnutí záchranných úverov pre Mexiko, Brazíliu, Singapur a Južnú Kóreu. Prednedávnom to bol ešte (okrem iných) Singapur, ktorý poskytol záchranný úver kolabujúcemu americkému bankovému sektoru. Ak potrebujú krajiny ako Južná Kórea či Singapur pomoc zo zahraničia, potom situácia v iných, menej rozvinutých krajinách musí byť omnoho vážnejšia, než sa všeobecne predpokladalo.
Cezhraničné úvery vo svete predstavujú objem asi 37 triliónov dolárov, z čoho je asi 4,7 trilióna smerovaných do východnej Európy, Latinskej Ameriky a do nových ázijských ekonomík. Cezhraničné úvery poskytnuté európskymi a britskými bankami do krajín označovaných ako nové trhy predstavujú 21 -- 24 % ich hrubého domáceho produktu, na rozdiel od amerických bánk, kde je to len 5 % a japonských, kde sú to 4 %. Európa má voči spomínaným novým trhom pohľadávky vo výške asi 3,5 trilióna dolárov, kým USA len 500 miliárd.
Najviac exponovanou ekonomikou voči novým trhom je Rakúsko s celkovým objemom poskytnutých úverov tvoriacim nie menej než 85 % HDP. Väčšina z nich bola poskytnutá práve východoeurópskym krajinám. Rakúske banky celé roky agresívne využívali každú príležitosť investovať vo východnej Európe. Objem nimi poskytnutých úverov tomuto regiónu (zhruba 300 mld. dolárov) prevyšuje aj úverovú angažovanosť Nemecka. Najväčšie sú ich pohľadávky voči Maďarsku a Ukrajine -- dvom najzraniteľnejším ekonomikám bývalého sovietskeho bloku. Mimochodom, keď v máji 1931 uprostred veľkej hospodárskej krízy kolaboval globálny bankový systém, boli to práve rakúske banky, ktoré pôsobili ako katalyzátor.
Taliansko je pravdepodobne ešte v horšej situácii. Podľa nedávno zverejneného článku v Daily Telegraph je verejný dlh Talianska tretím najväčším na svete, hneď po USA a Japonsku, a jeho úroveň 107 % HDP takmer dvojnásobne prevyšuje limit predpísaný členským krajinám eurozóny Maastrichtskou dohodou. Talianske banky sú tiež značne exponované vo východnej Európe. Len samotná UniCredit má voči východoeurópskym štátom pohľadávky vo výške asi 130 mld. dolárov.
Britské banky sú úverovo exponované najmä na nových trhoch v Ázii a Latinskej Amerike. Z východoeurópskych krajín je jediným väčším dlžníkom Poľsko, ktoré však, zdá sa, nie je tak po uši v problémoch ako Maďarsko či Ukrajina, ale situácia sa aj tam zhoršuje.
Švédsko je úverovo exponované hlavne v pobaltských štátoch. Tie majú celkové dlhy vo výške zhruba 123 mld. dolárov, z ktorých asi 83 mld. pochádza zo Švédska.
Ďalším obavy vzbudzujúcim problémom je Španielsko. Napriek všeobecne rozšírenému názoru najväčším poskytovateľom úverov Latinskej Amerike nie sú Spojené štáty, ale Španielsko. Latinská Amerika ako celok má cezhraničné dlhy vo výške takmer jedného trilióna dolárov, z ktorých len asi 17 % pochádza z USA. Španielske banky sú naproti tomu veriteľmi v prípade asi 30 % tohto enormného dlhu. Zostáva len dúfať, že prezidentka Kirchnerová hovorí pravdu, keď tvrdí, že znárodnenie súkromných dôchodkových fondov ich má zachrániť pred nástrahami tohto vykoľajeného sveta. Akosi je to ťažké uveriť.
Prudký rast hodnoty dolára a jenu, ktorého sme v poslednom čase svedkami, situáciu krajín spadajúcich pod označenie nové trhy ešte viac vyhrocuje. Nevedno síce presne, aký je na spomínaných 4,7 miliardy dolárov podiel úverov poskytnutých v dolároch a jenoch, dá sa však predpokladať, že vzhľadom na ich nízke úrokové miery značný. Keďže sa celý svet práve snaží zbaviť úverov prijatých v týchto menách s cieľom ich investovania do aktív v menách s vyšším výnosom, dá sa očakávať, že dolár s jenom sa budú naďalej posilňovať.
Niektoré krajiny možno medzitým vzdajú svoj hrdinský boj (napr. Maďarsko či Pakistan). Ako sme sa však poučili v r. 1992, ohrozená mena je ako krvácajúci tvor v mori plnom žralokov. Môžete si byť istí, že špekulanti tú prácu dokončia. Žiadna centrálna banka ten boj nevyhrá.
Môžete síce tvrdiť, že znehodnotenie maďarskej meny či kolaps pakistanskej ekonomiky nebude mať žiadny vplyv na vaše portfólio, ale taký argument nepostihuje podstatu problému. To, čoho sa treba obávať, je riziko vyplývajúce z už raz poškodeného bankového priemyslu. A európsky bankový sektor -- ako som sa tu snažil ukázať -- je v porovnaní s americkým omnoho zraniteľnejším.