Tieto januárové dni roku 2009 sú pre ruského premiéra Putina mimoriadne psychicky náročné. Všetky svetové médiá, so zrakmi upretými na Washington, mu totiž dennodenne pripomínajú, že "najmocnejší muž sveta" sedí v Bielom dome. A to Putinovi nedá spávať. Tohto kedysi bezvýznamného agenta sovietskej tajnej služby totiž ovládajú ťažko skrývané ambície tento -- z jeho pohľadu nelichotivý -- stav zásadne zmeniť .
Prezidentské kreslo síce pred časom opustil, ale jeho vplyv na dianie v Rusku sa tým vôbec neoslabil. Práve naopak. Naďalej mu vládne tvrdou rukou a uplatňovaním konšpiratívnych a intrigánskych metód rozširuje svoj vplyv aj za hranice Ruska.
Aj práve doznievajúca medzinárodná plynová kríza, ktorej je Rusko hlavným aktérom, spadá do jeho scenára dôkladne naplánovanej, a ďalekosiahlej globálnej strategickej hry. V jej pozadí stoja -- akože ináč -- peniaze a rozširovanie moci. Predovšetkým jeho vlastnej.
Veľmocenské maniere
Hoci si to len málokto uvedomuje, súčasťou tejto nebezpečnej hry bola aj ruská invázia do Gruzínska v auguste minulého roka. Vzhľadom na (nepochybne dočasný) pokles cien ropy a zvýšené výdavky Moskvy na sanovanie ruského bankového sektora postihnutého finančnou krízou, Putin potrebuje mať kontrolu nad dodávkami plynu do Európy. Príjmy z jeho predaja totiž tvoria najmenej 30 % celkových vládnych príjmov Moskvy a v prípade ďalšieho poklesu cien ropy môže podiel príjmov za plyn dosiahnuť aj viac než polovicu celkového štátneho rozpočtu.
Západoeurópskymi štátmi presadzovaný zámer vybudovať plynovod Nabucco, ktorý by obchádzal ruské územie, môže vážne narušiť ruské plány na obchod s plynom. To Putin jednoducho nemôže dopustiť. Preto bolo potrebné zaujať strategicky výhodné vojenské pozície voči gruzínskym mestám, ktoré by mali mať nad plánovaným plynovodom kontrolu. Momentálny pokoj v regióne by nás nemal uviesť do omylu. Stačí si spomenúť na vojenské cvičenie krajín Varšavskej zmluvy pred plánovanou inváziou do Československa v r. 1968.
Achillova päta Ruska
Po oranžovej revolúcii na Ukrajine a nástupe prozápadne orientovaného Juščenka k moci sa ňou stal tranzitný plynovod vedúci cez ukrajinské územie. To preto, že hlavnou mierovou zbraňou alebo -- ináč povedané -- hlavným nástrojom novodobej studenej vojny Ruska voči zvyšku sveta sa stali energetické zdroje a v ich rámci -- kvôli nedávnemu vývoju -- hlavne plyn. Posúďte sami:
-- Dodávky z Ruska tvoria 71 % celkovej potreby plynu na Ukrajine;
-- Maďarsko dostáva z Ruska 80 % svojej celkovej potreby plynu;
-- Baltské štáty, Fínsko a Slovensko závisia od ruských dodávok takmer stopercentne;
-- Dokonca Turecko dostáva väčšinu svojho plynu z Ruska;
-- Európska únia dováža 57 % svojej celkovej potreby plynu. Do r. 2030 by malo toto percento vzrásť na 84 . A podstatná časť dovozu pochádza z Ruska, pričom hlavnou dopravnou tepnou je stále starý socialistický tranzitný plynovod.
Dobre mierený plynový úder
Bol dôkladne naplánovaný vopred. Svedčí o tom aj prognostická štúdia J. Christopha Ambergera, ktorá sa v rukách investorov objavila už v novembri 2008. Návrat k jej obsahu v prvých januárových dňoch tohto roka bol skutočne šokujúcim čítaním, pretože už v novembri presne opisovala scenár budúcich udalostí, ktorých svedkami sme skutočne boli v januári.
Vychádzala z dôkladnej analýzy predchádzajúcich rusko-ukrajinských vzťahov. V minulosti totiž Gazprom niekoľkokrát Ukrajine priškrtil plynový kohútik. Bola to reakcia na ukrajinský vzdor, keď jej Gazprom pre r. 2006 zdvojnásobil cenu plynu, v r. 2007 ju zvýšil o 37 % a v r. 2008 o ďalších 38 %. V júni oznámil minister zahraničných vecí Lavrov, že cena plynu pre Ukrajinu by sa pre r. 2009 mohla ešte zdvojnásobiť.
Rusi veľmi dobre vedeli, že zdevastovaná ukrajinská ekonomika takéto drastické zvyšovanie ceny plynu nemôže uniesť a pre prípad odporu boli pripravení okamžite zatvoriť kohútiky. Len na zamyslenie: Rozdiel v cene plynu určeného pre Ukrajinu nie je z hľadiska celkových príjmov Moskvy za plyn vôbec významný. Ukrajinské (celkom pochopiteľné a predvídateľné) strečkovanie si teda vôbec nevyžadovalo nejaké drastické okamžité opatrenia. Putin však potreboval svetu ukázať, kto je v Európe skutočným pánom. A to sa mu podarilo.
Zo všetkých doterajších komentárov prezentovaných v slovenských médiách zhodnotil celú plynovú krízu najkomplexnejšie Peter Weiss, ale najvýstižnejšie Mikuláš Dzurinda, keď vyhlásil, že došlo k bezprecedentnému pokoreniu Európy zo strany Ruska. Áno, Putin môže byť spokojný. Nenadarmo si u západných pozorovateľov vyslúžil prívlastok najnebezpečnejší muž planéty. Aj načasovanie tejto demonštrácie sily totiž bolo starostlivo zvážené. Bolo potrebné konať vtedy, keď
-- Ukrajina aj Európa potrebujú plyn najviac, teda v najtuhšej zime,
-- je pravdepodobnosť zaangažovania sa Spojených štátov minimálna -- v čase výmeny americkej administratívy,
-- je vďaka finančnej kríze ekonomická situácia v Európe kritická.
Zdanie často klame
Všetky indície jednoznačne naznačujú, že za údajne obchodným sporom sa skrýval jasný geopolitický strategický zámer. Ten bol navyše, podľa investičných analytikov, sprevádzaný aj kalkuláciou na dočasný drastický pokles ceny akcií Gazpromu.
Tento ruský plynárenský monopol je natoľko mocnou spoločnosťou, že je často označovaný za štát v štáte. Jeho bývalý šéf Medvedev je súčasným ruským prezidentom a premiér Putin jedným z jeho najvýznamnejších akcionárov. Spoločnosti bolo dokonca udelené právo sformovať svoje vlastné bezpečnostné sily na ochranu plynovodov proti "sabotážam a teroristickým útokom, ktoré by mohli ohroziť dodávky plynu do Európy".
Tieto bezpečnostné zložky pritom nie sú žiadni pozbieranci. "Kontraktniki" Gazpromu sú vojenskí žoldnieri, ktorí sa regrutujú z vyslúžilých veteránov ruských špeciálnych jednotiek. Disponujú vlastnými tankami i vrtuľníkmi a z pozadia ich zabezpečuje nukleárna sila ruskej armády.
S použitím týchto síl sa rátalo v prípade možnosti preukázať svetu, že tranzitný plynovod je v ohrození. To malo, na základe skúseností z gruzínskej augustovej vojny, viesť k panike na burze a následnému prudkému poklesu ceny akcií Gazpromu. Rusko by ich potom mohlo za babku skúpiť a vyšachovať tak jeho západných akcionárov.
Táto časť scenára sa -- na poľutovanie Moskvy -- nenaplnila. Protivník sa totiž nie vždy správa podľa našich predpokladov a žiadny scenár, zahŕňajúci postoje a aktivity viacerých strán, sa v praxi nerealizuje na sto percent.
Napriek tomu boli niektoré strategické ciele Moskvy dosiahnuté. Po prvé, Rusi dosiahli, že Ukrajina bola vystavená bezprecedentnému nátlaku zo všetkých strán, nielen z ruskej. Po druhé, viaceré európske štáty boli donútené, aby rokovali s Moskvou priamo, namiesto rokovania prostredníctvom Európskej únie. Po tretie, Rusi vytvorili situáciu, v ktorej si európske štáty boli nútené vybrať medzi podporou Ukrajiny a teplom pre vlastné domovy. Po štvrté, Nemecko, ktoré je z väčších európskych štátov najviac závislé od ruského plynu, bolo vmanipulované do situácie, keď bolo donútené spolupracovať s Ruskom pri vyvíjaní tlaku na Ukrajinu, aby prijala ruské podmienky.
Premiér Putin osobne vycestoval do Nemecka, aby s kancelárkou Merkelovou prediskutoval spoločný postup. Nemecko už aj vyjadrilo jasne odmietavý postoj k rozšíreniu NATO o Ukrajinu a Gruzínsko. Pod tlakom svojej závislosti od ruských dodávok Nemci nehodlajú podporiť Spojené štáty ani v prípade, že sa Washington rozhodne nastoliť problém prepravných ciest energetických zdrojov na medzinárodnej úrovni.
Tento náčrt strategických cieľov a aktivít Moskvy súvisiacich s poslednou plynovou krízou nemá v žiadnom prípade vyvolať dojem, že by na ukrajinskej strane malo byť všetko v poriadku. Aj tam nepochybne existujú sily, ktoré majú záujem o všeobecný chaos. Aj sily, ktoré zo spomínanej situácie finančne profitujú. Dominantnou však zostáva snaha Moskvy zdiskreditovať súčasné vedenie Ukrajiny a vydláždiť tak cestu k návratu proruského Janukoviča k moci.
Nadnárodné ambície Moskvy
Rusko je síce najväčším svetovým producentom zemného plynu a pri rozumnom hospodárení by z jeho predaja mohlo prosperovať celé desaťročia, Putinovi to však nestačí. Jeho neodolateľná túžba diktovať svetu svoju vôľu ho ženie do spolku, ktorý by mu umožnil kontrolovať celosvetový obchod s plynom.
Ide o Združenie krajín vyvážajúcich plyn (GECF) , založené v r. 2001 v Teheráne, o ktoré sa Moskva v poslednom čase čoraz intenzívnejšie zaujíma. Rada by z neho vytvorila medzinárodný plynárenský kartel podobný ropnému OPEC-u. S týmto cieľom sa v októbri minulého roku stretli v Teheráne predstavitelia Gazpromu so svojimi partnermi z Iránu a Kataru. Cieľom ich spoločného rokovania bolo vytvorenie "veľkej plynárenskej trojky", ktorá by sa mala -- disponujúc 55 percentami svetových zásob plynu -- štvrťročne schádzať, aby sa dohodla na cenách a výške dodávok.
Nový kartel by mal byť čoskoro finalizovaný pribratím Alžírska, Indonézie, Líbye a Venezuely, čím by tento spolok ovládal vyše 70 % celosvetových zásob zemného plynu.
Celkom očividná snaha Moskvy prelomiť dominanciu Spojených štátov vo svetovej ekonomike je vystopovateľná v každom počine ruskej vlády pod Putinovou taktovkou. A hoci Rusi pri viacerých príležitostiach oficiálne popreli svoju snahu sformovať plynárenský kartel podobný OPEC-u, mnohé štáty, najmä európske, sledujú počínanie Moskvy s čoraz väčším znepokojením. Ich dnešná značná závislosť od rozmarov ruskej "verchušky" by sa totiž naznačeným vývojom len ešte viac upevnila a ich manévrovacia schopnosť v prípade potenciálnych nedorozumení s Moskvou ešte viac obmedzila.
Keď si navyše uvedomíme, že v prípade všetkých spomínaných členov potenciálneho kartelu ide o štáty ešte menej stabilné a ešte viac nevypočítateľné, než samotné Rusko, tak si musíme priznať, že stratégie energetickej bezpečnosti založené na dominantnom postavení plynu alebo jeho rastúcom zastúpení na celkovej spotrebe energií sú nanajvýš rizikové. Také stratégie je vo svetle naznačeného vývoja rozhodne potrebné prehodnotiť a zvážiť potenciálnu zmenu orientácie.