Predseda Smeru Robert Fico sa rozhodol pre vládnu koalíciu s nacionalistami Jána Slotu a s Ľudovou stranou HZDS Vladimíra Mečiara. Optimistickí komentátori a pozorovatelia politickej situácie po voľbách si mysleli, že táto kombinácia je iba strašiak a Fico ňou tlačí na ďalších potenciálnych vládnych partnerov, aby boli o niečo mäkší pri rokovaniach.
Táto voľba je pre Roberta Fica výhodná, obidvaja koaliční partneri sú minimalistickí v požiadavkách. Zarobia aj na tej najskromnejšej verzii rozdelenia vládnych postov, ktorá zabezpečí Ficovi úplnú dominanciu. Vladimír Mečiar navyše bojuje o to, aby vôbec ako politická figúra prežil na slovenskej scéne.
Kontroverzní predsedovia SNS a HZDS nemajú ambíciu byť ministrami či ústavnými činiteľmi vo Ficovej vláde, ako je to, naopak, v Poľsku, kde je vo vláde tvrdý nacionalista Roman Giertych aj populista Andrej Lepper. Napriek tomu Ficove rozhodnutie o podobe novej slovenskej exekutívy je veľmi výrazný krok k akejsi "polonizácii" vládnej zostavy v Bratislave.
Toto spojenectvo s nie veľmi príťažlivými politickými partnermi je nedobrým signálom, ktorý letí do Českej republiky (pýtam sa, aký je rozdiel medzi Mečiarom a Slotom a Vojtěchom Filipom, lídrom KSČM?). Je to súčasne symptómom toho, že "Postčeskoslovensko" má problémy s politickou stabilitou, ktoré sa síce od starostí a komplikácií v krajinách bývalej Juhoslávie veľmi výrazne rôznia, ale obávam sa, že len v tom, aká je miera ich intenzity.
Autor je český politológ