Umelecký rezbár Michal Fratrič: Aj staré môže byť moderné

Patríte k profesijne najmladším držiteľom titulu Majster ľudovej výroby, ktorý udeľuje ÚĽUV, čiže Ústredie ľudovej umeleckej výroby. Čo to pre vás a vašu tvorbu znamená?

Pravdupovediac, najskôr som nomináciu odmietol. Ohradil som sa, že som na to ešte predsa len mladý. Tento titul sa totiž zvyčajne dáva za zásluhy – neraz remeselníkom, ktorí sú už na dôchodku – ako ocenenie dlhotrvajúcej systematickej práce, ktorá má prínos aj za hranicami komunity ÚĽUV.

Ako na vašu námietku zareagovali?

Vysvetlili mi, že oceňujú aj ľudí, ktorých dielo má presah do dizajnu a súčasnej tvorby. Samozrejme, za predpokladu, že sa zároveň obzerajú za seba. Nie som štandardný ľudový výrobca. Preberám určité archaické výrobné postupy a prvky, ale môj výstup nie je klasický ako napríklad valaška či črpák... Sú výrobcovia, ktorí sa trebárs zameriavajú na tvorbu kópií črpákov konkrétneho regiónu a obdobia, samozrejme, každý so sebe vlastným rukopisom a umeleckým vkladom. Ja by som to nevedel robiť technicky a ani by ma to nebavilo. Je dobré obracať sa do minulosti, ale zároveň sa snažím vyrobiť úžitkový predmet, ktorý sa aj dnes dá bežne používať. Po získaní tohto titulu si však už dávam väčší pozor na to, s čím vyjdem von (úsmev).

Vo vašej tvorbe prevažujú misky a stoličky. Prečo ste si obľúbili práve tieto predmety?

Viete, nádoba je taká základná téma. Študoval som archeológiu, a hoci som školu nedokončil, absolvoval som pomerne dosť brigád, v rámci ktorých som vyťahoval zo zeme rôzne nálezy. A väčšina z nich boli nádoby. Stolička takisto patrí k základným predmetom, ktoré sa využívajú naprieč všetkými historickými obdobiami. A vďaka zachovaným maľbám vidíme, že už v starovekom Egypte vyzerali takmer rovnako ako tie dnešné. Aj toto ma na tom láka – pokúsiť sa vyrobiť z tradičného materiálu, akým je drevo, stoličku, ktorá dokáže zaujať. Niečo naozaj nové sa pri tejto téme už vymyslieť nedá, avšak vyrobiť zaujímavý recyklát áno. O to sa snažím aj ja. Vezmem si niečo z toho, niečo z tamtoho a zároveň sa snažím očistiť formu.

Vaše stoličky sú pozoruhodné svojou hravosťou.

Áno, snažím sa do nich dávať aj humor (úsmev). Pomáha mi to okrem iného rozptyľovať určitú otupnosť, ktorá na mňa občas prichádza, keď som celý deň zavretý v dielni. Zdobím stoličky rôznymi symbolmi – vyrobil som si vypaľovacie raznice –, často pracujem so zoomfornými motívmi, ktoré sa takisto objavovali už v staroveku: stoličky s nohami ukončenými kopytom či s opierkami v tvare levích láb. Mnohé moje stoličky sú zároveň hračkami – obsahujú prvky, ktoré sa dajú vyťahovať a vkladať na iné miesto. Nie všetky sú určené priamo pre deti, ale keď chodím občas predávať na jarmok, fungujú ako lákadlo. Deti k nim pribehnú, začnú ich rozoberať, rodičia sa mi ospravedlňujú a popri tom si prezrú moje veci, čiže je to tak trochu aj finta (úsmev). Ale nejde len o deti. Reakcie ľudí na jarmokoch sú pre mňa dôležitou spätnou väzbou. Často majú záujem o úplne iné veci, než by som predpokladal. So zvieracími motívmi som hojne pracoval, keď boli naše vlastné deti menšie, a už som ich plánoval aj opustiť, ale ľudia si ich vyslovene žiadajú. Istý čas som predával svoje výrobky aj online, ale veľmi to nefungovalo. Moje veci si človek musí chytiť, ten dotykový zážitok je pri tom dôležitý.

Vyštudovali ste rezbárstvo na ŠUP-ke. Je bežné, že umelci, ktorí pracujú s drevom, sa inšpirujú ľudovými výrobnými postupmi?

Vôbec nie.